Začalo to už v piatok, keď som namiesto typicky stráveného pracovného dňa v stvabárskej firme, kde makám nabral smer sad a strávil 10 hodín tým že som sa vozil na malej motorke (pitbiku) po sadu a tým plašil vtáky, ktoré sa snažili vyžrať všetku úrodu jednoho drahého druhu kiwi... no prdel to bola. Vraveli mi, že sa po dvoch hodinách unudím, ale to ma nepoznajú, postavil som si motokrosovú dráhu a 10 hodín jazdil šmykom po sade :) Asi 15 krát som sa rozsekal a jednou málem zbúral strom, ale nakoniec až na odreniny celkom v poho. Sice som jazdil skoro stále s vankúšom pod prdelou, stejne som skončil s riťou jak po nájazde miestneho rugby mužstva, čo je spolu s tým že je človek jak po brainwashingu asi najväčší nedostatok tejto prácičky ktorú by mi aj Jaro Katrinák asi závidel.. No, ale jeden deň bohate stačilo...
Z práce som rovno letel na Kaitunu hodiť si ľahké ródeo, kde skutočnosť, že za dve hodiny jazdenia som si medzi triky mohol pripočítať tak akurát veľké hovno naznačovala, že to celé asi nebude tak slavné jak deň začal...
Plán bol jasný, v nedelu púštajú vodu na inak suchých úsekoch rieky Tongariro, takže smer juh..Večer som dal už klasicky stretko v termáloch s Charliem a Vendulkou ktorí si po namáhavom týždennom cestovaní po East cape chceli zas zapádlovať. Dokonca so sebou dotiahli dvoch kámošov punkáčov Jozku a Michala, takže sa schylovalo na parádnu niekoľkohodinovú zasedačku v termálku. Lenže aj tu sú kokoti a keď som si šiel pre druhé pivko do tašky, nastalo desivé zistenie, že si ďalšie nedám... Telefón, klúče, moja milovaná čelovka a to pivooo, všetko v hajzlu. Tak som dobehol k autu ktoré tam naštastie stálo... Uprostred noci v mokrých trenkách kdesi v prdeli pred zamknutým autom... Takže po teniskách, ktoré niekto potreboval minule na plaavárni zatiaľ druhá krádež... Najhoršie je že tie veci si v tých našich plechovkách, ktoré sa dajú otvoriť asi aj pohrozením proste nechávať musíme... Mno robiť sa toho moc nedalo a najväčšiu starosť mi robilo, že by som sa nemusel dostať na Huku, ktorá hlásila konečne priaznivejší stav. Hlavne sme boli tesne u nej.. Na nepriazeň "osudu" som sa vysral a za 3-4 hoďky už odomykal auto náhradným špáratkom, ktoré bolo kedysi klúč. Cesta za snom mohla pokračovať.
Huka falls, impozantná ukážka ako si vie príroda poradiť s vodou. Je to tu asi najznámejší "vodopád" na Zélande. A to hlavne pretože to je hneď u mesta Taupo a tak sú tam stále kvanta obdivovatelov. Úvodzovky preto, lebo iba vodopád nieje úplne presné, je to 400 metrov dlhý kaňon, jedna veľká perej, ktorá by sam o sebe bola fajn, keby sa to nekončilo typickým výtokom do vakua... Proste na konci niečo, kde neni ani tak podstatná výška ako to, že to je silné jak prase a to že treba byť veľmi správne na ľavo, lebo v pravo, tade cesta vedie len na jedno miesto...
Z práce som rovno letel na Kaitunu hodiť si ľahké ródeo, kde skutočnosť, že za dve hodiny jazdenia som si medzi triky mohol pripočítať tak akurát veľké hovno naznačovala, že to celé asi nebude tak slavné jak deň začal...
Plán bol jasný, v nedelu púštajú vodu na inak suchých úsekoch rieky Tongariro, takže smer juh..Večer som dal už klasicky stretko v termáloch s Charliem a Vendulkou ktorí si po namáhavom týždennom cestovaní po East cape chceli zas zapádlovať. Dokonca so sebou dotiahli dvoch kámošov punkáčov Jozku a Michala, takže sa schylovalo na parádnu niekoľkohodinovú zasedačku v termálku. Lenže aj tu sú kokoti a keď som si šiel pre druhé pivko do tašky, nastalo desivé zistenie, že si ďalšie nedám... Telefón, klúče, moja milovaná čelovka a to pivooo, všetko v hajzlu. Tak som dobehol k autu ktoré tam naštastie stálo... Uprostred noci v mokrých trenkách kdesi v prdeli pred zamknutým autom... Takže po teniskách, ktoré niekto potreboval minule na plaavárni zatiaľ druhá krádež... Najhoršie je že tie veci si v tých našich plechovkách, ktoré sa dajú otvoriť asi aj pohrozením proste nechávať musíme... Mno robiť sa toho moc nedalo a najväčšiu starosť mi robilo, že by som sa nemusel dostať na Huku, ktorá hlásila konečne priaznivejší stav. Hlavne sme boli tesne u nej.. Na nepriazeň "osudu" som sa vysral a za 3-4 hoďky už odomykal auto náhradným špáratkom, ktoré bolo kedysi klúč. Cesta za snom mohla pokračovať.
Huka falls, impozantná ukážka ako si vie príroda poradiť s vodou. Je to tu asi najznámejší "vodopád" na Zélande. A to hlavne pretože to je hneď u mesta Taupo a tak sú tam stále kvanta obdivovatelov. Úvodzovky preto, lebo iba vodopád nieje úplne presné, je to 400 metrov dlhý kaňon, jedna veľká perej, ktorá by sam o sebe bola fajn, keby sa to nekončilo typickým výtokom do vakua... Proste na konci niečo, kde neni ani tak podstatná výška ako to, že to je silné jak prase a to že treba byť veľmi správne na ľavo, lebo v pravo, tade cesta vedie len na jedno miesto...
Huku som chcel dať ešte som tu ani nebol, a to od doby čo mi chalani Andrassyovie hovorili, že to budem mať kúsok a že to tu dáva snáď každý. Vytriezvenie prišlo, keď som tu zistil, že to rozhodne nedáva každý a že to majú kluci už ponekud skreslené :) Možno z toho robím vedu, ale mne sa dostalo velkého zadostiučnenia, keďže sa mi tu už ludia aj smiali že o tom furt hovorím, ale keď ona bola stále veľká voda a keď bola v pohode tak sa zrovna nikomu "nechcelo".
Tento víkend by to nedopadlo asi inak, tak to dopadlo že som to zosmažil sám, bez toho že by som to videľ niekoho ísť, vedel čo od toho čakať, alebo bol aspoň s niekym "v tom". A moc mi to na kľude teda nepridávalo...
Trochu naprd je, že sa človek moc nerozpádluje a proste zaleze do kaňonu a jediná cesta odtiaľ je tamtým strašidlom na konci, najlepšie v lodi...No, ale keď už niketo desiatkam fanúškov nasľubuje, že bude divadlo, tak čo..:)
Trochu naprd je, že sa človek moc nerozpádluje a proste zaleze do kaňonu a jediná cesta odtiaľ je tamtým strašidlom na konci, najlepšie v lodi...No, ale keď už niketo desiatkam fanúškov nasľubuje, že bude divadlo, tak čo..:)
Asi so sa nechal uchlácholiť, že je v pohode prietok, ale sila vody ma zaskočila hneď na začiatku. Moc sa mi dole teda nechcelo nakoniec som namiesto jednoho plánovanáho vracáku na začitku vymietol tri ktoré som ani neveril, že tam sú a v každom som sa musel poprosiť či by som to nechcel dokončiť.
Nakoniec som to nejak spláchol, dokonca sa mi podarilo celkom ideálne trafiť hranu, takže v pohode.Dole už čakal Charlie ktorému evidentne odlahlo, že som to neposral a nemusel si oživovať PP :)
Tu je pekne vidieť, že tie tri dosť luxusné vlny a taká hnusná šikmá vlna rovno nad hranou posúvajú nájazd od prívlastku vydláždený niekam úplne do prdele.
Ten ksicht hovorí jasne, ale niesu to amfetaminy :) teda vlastne aj sú, tie povolené...
Skupinová foto, v pozadí Huka, v popredí chalani, ktorým dakujem za safety a fotečky, video.. Z ľava Charlie, a punkaci Michal a Jozka. A taky Vendy ktorá je za fotákom :) Počasie neprialo, bolo hnusne, chcalo, a tak je to trochu rozmazané, ale čakať aj na počasie aj na vodu, to by mohlo dopadnúť outovo...
Pak sme v Taupe dali nákupy, čo mi urobilo nesmiernú materiálnu radosť, keď som si kúpil novú parádnickú čelovku a dal tak zabudnúť na krádež. Na pláži jazera Taupo sme dali parádny večer, a konečne sme spravili oheň, niečo, čo mi tu nesmierne chýba, keďže je to tu skoro všade zakázané...
V nedeľu sme si pak dvakrát dali dva úseky Tongariro river, keďže bol jeden z troch release days, kedy z priehrady pustia vodu. Parádna pádlovačka, ktorú som si nesmierne užil, presný opak ako sobota. Krásny deň, perfektná veľká a výživná voda, kde ale nebolo treba vystupovať prehliadať všetko prehladné , a pritom obrovské válce, vlny, nádhera. Žiadne riešenie, proste len čistá radosť z plynulého pádlovania. K tomu teda obchádzka dvoch nejazdných kaňonov, čo znamenalo zlaňovanie a vytahovanie na lanách, ale v takom počasí to bola len príjemná prechádzka a obhliadka okolia. Rieka mi strašne pripomínaa našu Belú akurát tak 4 krát väčšiu, ale inak som sa cítil ako na jar v okolí Podbanského...
Potom sme urobili nie úplne najrozvážnejšiu vec, keď sme si Charlie, Sam a ja chceli zakončiť deň vodopádikom Waikato falls, ktorý je úplne na konci trasy a na konci nezjazdného kaňonu. Dobre ho poznáme lebo je hneď nad nástupom ďalšieho úseku ktorý jazdíme, keďže je v pohode aj keď ten horný nemá vodu. Sam a kámoši ho minule naskákali, opravdu len zábavka, tak ww2. Bolo treba zlaniť do kaňonu a celkom to trvá tak sme nič neriešili a pustili sa do práce. Trochu šok bol keď nám dole došlo , že tam netečie obvyklé nič, ale to čo pustila priehrada tento malý skok mení v niečo úplne iné. Môžete posúdiť... Mal som z toho o dosť horší pocit ako z celej Huky... rozhodne to nebolo ľahké, nájazd skoro žiadny, a celé to z vrchu vyzeralo dosť nahovno. Teraz ma netahala ani tak potreba niečo si dokazovať ako to, že lode dostať hore stejnou cestou sa radilo do kategórie "fakt na hovno".
Nakoniec sme niečo vymysleli ako by to malo ísť. Samov to bol nápad, tak si to skočil prvý. Predviedol asi svoj najlepší boof a tak krása. Charlie sice nie úplne ideálne ale krásne so suchou hlavou. Konečník zostal na koniec a pocit vravel, že to nebude úplne dobré a nakoniec v poho, len som to nasmažil úplne na stred, tak z boofu nebolo nič, zmiol som neplánovane na pár sekúnd pod vodu, dostal nakadačku a bol spokojnej :) Len foto nemáme lebo kľakla baterka, ale bude to na videjku...
Aj ked to nebolo nič náročné, ale trohu nám to pripomenulo, že než do niečoho nalezieme je dobré si overiť či to bude to čo sme chceli...Nakoniec aby sa to vyrovnalo nám spadli z auta lode, naštastie asi 100 metrov po odbočení z hlavnej, ale aj tak.. kreténi...
Tak to bol moj bittersweet víkend od a do z..
Majte sa všetci fajne.
PS: Jelikož som mal v telefóne aj CZ aj SK sim kartu, nemám ani jeden kontak, tak vás prosím lidi, kto si mylíte že by som mal mať váš kontakt písnite mi majla s číslom na milos.trnka@gmail.com
Diky, moc mi to helpne ,keď vás budem zháňať.
Majte sa všetci fajne.
PS: Jelikož som mal v telefóne aj CZ aj SK sim kartu, nemám ani jeden kontak, tak vás prosím lidi, kto si mylíte že by som mal mať váš kontakt písnite mi majla s číslom na milos.trnka@gmail.com
Diky, moc mi to helpne ,keď vás budem zháňať.
