Christmas under Southern Cross

Pomaly, hódně pomaly sa s Františkom (občas do kopca na jedničku) posúvame stále smer juh. Trochu nám sice v Christchurch skolaboval, ale Alanova péče ho zas postavila na kolesá. Sice už nemáme za čo jesť ale aspoň máme v čom bývať a jazdiť :)


Tak sme sa teda s božou pomocou posunuli do oblasti Murchison, prej hlavného mesta whitewater pádlovania na Zélande. To som teda moc nepochopil prečo zrovna toto mesto, v ktorého okolí niesu skoro žiadne poriadne rieky. V podstate som za jedno odpoludnie aj s amíkom Kevinom nasmažil jediné čo stálo trochu za námahu a to Glenroy creek a pár úsekov rieky Buller. Vody bolo trochu viac než je normálne veľa, tak bola aspoň sranda na obrovských vlnách a víroch ktoré dostali pod vodu v pohode celú creekovku aj s Kevinom :) Inak z vodáckeho hľadiska táto oblasť teda žiadna sláva.

Z nudného Murchisonu sme uháňali za Charliem a Vendy, s ktorými sme chceli ešte trochu zapařit pred ich úprkom na Costa Ricu. Zo začiatku to síce vyzeralo, že pred nami skôr utekajú, ale nakoniec sme ich odchytili v Christchurch.

Plán bol ešte trochu popádlovať, ale vyschnuté korytá nás dokopali obzrieť si francúzsky poloostrov Akaora. To je taká ta bradavica na mape u Christchurch :) Nejaké vulkány, zátoky a tak. Celkom do pohody.


Vianoce. Naleštil som pruty a rybárske ego, ale na kapra to bolo málo :) Snáď budúci rok.


Kopce nad Christchurch sú fakt pecka, foto pořízená "zo záchodu".


Aj keď to vypadá jak na smetisku, tak štedrovečerná večera bola fakt bašta. Inak kiwíci sa s výzdobou a celkovo Vianocami moc neserú, až teda na upoteného a umaštěného Santu v kožuchu pri tridsiadkach, ktorý je fakt na nezaplatenie . Jo, inak dárky nemusíte posielať, my si ich doma vyzdvihneme. Samozrejme nemusia byť pod vianočným stromčekom :)



Celkom náhodou sme narazili na fajn jaskyňu, prístupnú aj pre turistov a tak nebolo čo riešiť. Navliekli sme si poriadne termo, pevne zašnurovali pohorky a pripravil som lano, helmu... Pak sme videli nejakú babičku v plavkách a sandálkach, tak sme to zas pekne vyzliekli zobrali len čelovku a hodinová štreka podzemím v asi tak po gule hlbokej a ľadovej vode sa mohla začať.

Castle Hill je jedna z mála bouldrovacích oblastí, tak sme to išli trochu opáčiť.

Ja som nevyliezol nikam...
... a Zuza taktiež nie. Prej to v sukni moc nejde...

Zato na vode to bolo super, ešte chvíľu a pôjdeme spolu nejaký "vajtvoter"

Trochu trekovania a zdvihnúť zadky potrebujeme ako soľ. Na prvý trek sme sa ani nedostali, keďže v národnom parku Arthur´s Pass nemajú mosty. Po strašidelnom daždi bolo brodenie rozvodnených riek pre nás neriešiteľná situácia a po druhej sme sa museli otočiť. Aj tak to bol super zážitok, hlavne pre moju prostatu :)


Druhý trek sme začali o dolinu inde, tak nám to vyšlo až na tretí pokus. Radosť prespávať v horách v takýchto chajdičkách.


Papagája by som vo výške 1900m fakt nečakal. :)



Výstup na Avalanche Peak, pekné výhľady, nádherné hory a prvý ľadovec čo sme stretli.
Paráda. Ešte som nevidel tak rozsiahle hory.

Trocha snehu v "lete" nikdy neuškodí :) Inak leto tu moc neni. V podstate nosíme to najteplejšie oblečenie čo sme vzali. Pod slnkom je fajn, ale keď zalezie tak to rozhodne neni na večerné vysedávanie na terasách pri pivku. Do toho tu v podstate prší rovnako často ako neprší.... No leto sme si predstavovali trochu inak. Ale čo, už sme sa 2 krát po 20 sekúnd kúpali aj v oceáne. :)

Majte sa doma pekne a nezáviďte, málokto by chcel jesť a čuchať 6 litrov šošovice v dvoch dňoch aby neskysla :)

See ya

Heading to south

Tak konečne je to tu! Po nádherných ale aj úmorných mesiacoch na severe sa veci dali do pohybu a konečne môžem od slova holiday odtrhnúť to nechutné working :)

V prvom rade som si v Aucklande vyzdvihol Zuzku, ktorá tu so mnou bude zevliť nasledujúce tri mesiace. Takže totál největší pohodka. Na tieto cestovateľské chvíle som čakal pol roka a som rád, že si ich nemusím užívať sám. Mno, takže sme práskli do bot a už sme len na ceste a stále na opustený juh, s Františkom, ktorý sice občas vyvarí všetku vodu, ale inak je jak zo Švajcu.

Celé sme to super naplánovali, V Aucklande som si v piatok skočil na koncík Pearl Jam, čo bola neskutočná pařba a hóóódně silný zážitok.

V sobotu som si skočil na vyhlásenú surfařskú plážičku Piha, kde boli docela monstrózní vlny, ktoré okrem toho že boli obrovské boi úplne nahovno, ale aj tak sme si s Darrinom dali super šrotky.

Neni to taká prdel, dostať sa tam kde surferi chytajú vlny trvalo pokaždé asi hoďku, ale pak....

...pak to stálo za to. Zrovna po tomto blunte som dostal neskutočnú nakladačku, z ktorej si pamätám akurát, že som mal pocit že si krkom lámem pádlo a loďou zasa chrbát. Nakoniec dopohodky pojazdeníčko a rescue volali len k párečku menej skúsených surferov.

No a v nedeľu ráno dofrčala Zuzka. Takže úplne peckový víkend a odvtedy už len s Františkom brázdime Zéland a vyzerá to, že sa nám slušne darí vyčíhavať byť v správnu dobu na správnom mieste, pretože nám v podstate skoro stále prší :) Toto je prvý kempspot pri opustenej elektrárni na Tongariro river. Odtiaľ sme si odskočili do Tongariro national parku, čož je aktívne sopečné pohorie.

Výšlap na Red Crater, ktorý sme možno našli, možno nie, keďže boli mraky proklatě nízko a hovno vidieť. Každopádne, výhľady úplne nádherné, kopec horúcich potokov, sopečná krajina a to, že vydržalo skoro celej den nechcat, zaručilo parádny zážitok.

Satelitmi sa občas snažím chytať marťanov, alebo aspoň nejaké news z Európy. Dnes som zachytil, že Filcko má skoro 40 procent, keby som sa nevrátil tak sa nečudujte...

Ranný koncert pre Zuzanine kamarátky. Kde asi soudruzi udelali chybu? Pláničkova metóda nejspíš nefuguje. nedostali sme z nich ani deci :)

Tak čo? je lepšie ísť spať do kempu? Bola to prádička, pridal sa k nám aj Roman Tyčka.

Všetku tu parádu som trochu vykompenzoval asi hodinovým nadávaním a odhrabávaním Františka, čo už sa pomaly stáva zabehnutým ranným rituálom :)

Konečne, trajekt na vysnívaný južný ostrov.

Na juhu sme do toho hneď hupsli a frčali do parku Abel Tasman urobiť trojdenný track po pobreží. Fakto to stálo za to, nádherné opustené pláže, krajina a zvieratá.

Obrovské odlivové polia sa dali prekonať len za odlivu, čo znamenalo brzké ranné vstávanie a rýchly krok.

Neni o čom, stálo to za to. Neverili sme, že to je na Zélande možné, ale dokonca nám celé 3 dni nechcalo.

Spanie na plážch, kde jediný kamaráti boli komáre a naše milované sandflies.

Kurvy hnusné! iné meno pre týchto hajzlov nemám. Pár sme ich bez problémov minuli, a iný nás zas nepobrali a celkom solídne napadli. Najprv skočil jeden na Zuzku, čo som sa ešte tlemil od ucha k uchu a pak skočili obaja na mňa, a akože vôbec nie je malý a keby som sa neoháňal a nešprintoval jak drak tak mám ten zobák asi zarazený v mozgu alebo neviem. Hajzel asi sto metrov ma prenasledoval, čo som vôbec nestíhal riešiť čo sa stalo so Zuzanou, ale asi som bol zaujímavejšia korisť. Odteraz, keď len počujeme nejaké hvízdanie, tak sme dosratí a oháňame sa, myslím že sa doma budem báť aj vrabcov. Na viac odvtedy sme toho hajzla stretli na každej pláži kde sme boli.

Nasrávačky, aneb jak si opáliť nohy ako modelka.


Abel Tasman v plnej paráde.



Abel má taky hezký ptáky.

Naspať na put in sme zvolili dopravu boháčov, stopa. Ja som nahodil čisté tričko, Zuza úsmev, vypla hruď a za necelé 4 hoďky sme sa posunuli z jednoho konca sveta o 80 km ďalej do toho, kde sme nechali Františka. Stopárska klasika, prvý nám zastavili Slováci odemigrovaní do Kanady, ktorí predtým stopára ešte nevzali. Típek je z Trenčianskych Teplíc :)

Trip to bol parádny. Odtiaľ sme si odskočili na najsevernejšie miesto ostrova, náhodou sme na pláži objavili asi 40 tuleňov, z čoho sme sa dlho spamätávali. Nádhera, ktorú v zoo fakt nehľadajte.

Mno a my už sme zas úplne inde a stihli sme zažiť a vidiet strašné kvantá vecí ale kto o tom má pořád písať?

See ya soon, určite skorej ako minule :)

Kaituna playboating movie clip

Tak je to tu, moj prvý klip je na svete...

Check it out:)




Nebojte, další nebude :) jelikož neni kamera a splašiť nejaké zábery je skoro nemožné...

See ya

Motu trip

Ďalší víkend preč a tentokrát sedím už tretí deň v zvláštnom rozpoložení, plný dojmov snažiac sa niečo z toho posunúť ďalej, a nič... je toho nejak viac než obvykle a k tomu sú ešte fotky a slová úplne ničnehovoriace...

Tento trip bol úplne iný ako všetko doposial a niečo také som mal vysnívané veľmi dlho a tak akonáhle mi Charlie prezradil, že tu "v okolí" je rieka uprostred ničoho ktorá sa splavuje +- tri dni, vedel som že bude moja. Prudil som tu s tým všetkých naokolo už asi 2 mesiace ale jelikož ešte stále nieje ranná námraza nič nezvyčjné a do toho pořád chčije, chcalo, bude chcát tak z toho boli všetci úplne na mäkko...

Ale je pravda, jelikož sa jednalo o viacdňový trip, že blbé počasie mohlo celú akciu posunúť k tým na ktoré sa radšej nespomína.

Motu je myslím druhá najdlhšia rieka severného ostrova a nachádza sa v časti East Cape. Naším potrebám vyhovoval skoro celý tok a to niečo okolo 90km. Zvolili sme si tie priemerne tri dni na splav, nikto z nás sa nechcel uštvať :) V guidovi je hodnotenie III-IV, mno :) bolo tam hodne flatu..

Každopádne som s tešil jak malej, pretože to neni len obyčajná rieka :) Je to rieka na území nikoho. Proste po prvých piatich kilometroch končia pastviny, ktoré už samé o sebe znamenajú opustený svet a až do úplného konca neni nič, proste len divočina. Žiadna cesta, žiaden chodník, proste nič, len rieka obklopená tým tunajším typickým shit porastom -lesom, cez ktorý sa dá dostať tak maximálne s mačetou... No strašne ma lákalo niečo takéto, a keď sa to dalo spojiť s kajakovaním.. mno proste awesome. Pre mňa to bolo na celom tripe to najkrajšie a zasiahlo ma to hlboko, hodne hlboko. Hlbšie už zasahuje snáď len projektil ostrelovača US Army.. To, že sme si k tomu mohli užívať parádne pereje a nádhernú rieku mnoha tvárí bolo super, ale tentoraz pre mňa určite nie to podstatné.

Nakoniec sme utvorili len štorčlennú formáciu, čo mi osobne bolo príjemnejšie ako řešit veľkú kopu ľudí. 2x NZ a 1x USA a SVK. Greg, Sam a Fraser z Waiomingu s ktorým som tu už tiež čo to napádloval a zažil. Well, celé sa to začalo úplne skvelo už len predpoveďou počasia.. a hneď po príchode v noci na put in priamo u Motu falls sa dozvedám, že to nieje len hocijaký čúrek, ale že by mal ísť aj nejak zošmýkať. Však uvidíme ráno. Medzitým sme s Gregom dali asi 20 pív nech máme našporené, jelkož na boxík plechoviek už mi miesto v lodi fakt nezostalo. Ráno to bolo trošku pomalšie ale nakoniec sme si povedali, nejak bude aj keď vyrazíme neskôr, vyložili sme jednu loď a postupne všetci sme si urobili malú radosť a trochu naleštili projednou zas ego. Trochu strašil ten válec pred skokom a nutnosť z neho vymiesť nie najväčší vracák rovno nad hranou skoku aby pak človek neskákal niekam do prdele ale tam kam má. Nakoniec všetci na pohodu, dokonca ani ja som si to nedal dole hlavou, alebo zadkom napred ako som si to vysníval. Akurát hneď po dopade cítim strašný smrad a zastujem že to dole nebola len pena z vody ale leží tam aj krásne nafúknutá krava. rovno na vysadacom mieste... Mno a kdesi tam dostáva môj nápad, že si vodu neberiem žiadnu lebo budem piť rieku ako vždy na prdel... Ani flašku ma nenapadlo zobrať (tú s rumom nerátam). Mŕtvych zvierat bolo nakoniec viac než dosť všade po trase, ale jelikož je to Zéland, tak asi každých 200metrov bol nejaký potôčik, takže nakoniec pohoda.

Na rieku sme sa spustili okolo obeda, takže sme nahodili šialené tempo aby sme sa niekam pohli. prvý deň sa niesol v znamení ľahkej vody, ale to vôbec nevadilo, lebo sme mali celú dobu otvorené huby z úžasnej prírody. Inak pádlovanie s plnou loďou vecí je celkom slušnej hardcore. Těžký to je jako prase, mal som problém to odniesť asi 50 metrov.. stále to kamsi zatáča a rozbehnúť sa je nadľudský výkon, ale v perejách to šlo nad očakávanie.

Na našom prvom kempspote nebolo najmenej dreva a tak podla toho aj vyzerala večerná opekačka. Jedié čo som vobec nepochopil, že som bol jediný čo sebou vliekol liek v podobe litrového ruma, kluci nejak asi nemysleli, alebo proste neviem..

Takýchto to vodopádikov je tu na každý kilometer asi desať, ale stejne som sa dostatočne nevynadíval.

Rieka má mnoho tvári a o tom svedči aj to že začína na nejakých 12 kubíkoch a na konci sme si úživali zas pekných 100 a viac. Charakter a každú chvílu menil na nepoznanie.

Jediná perej ktorú sme museli oscoutovať, inak sa dalo krásne jazdiť na oči a uživať si pekelne dlhý river run.

Náš druhý kemp bol ešte vymazlenejší než ten prvý, proste luxus naajväčší. Celkom sme mali Štastie lebo sme oba vybrali tesne pred vstupom do kaňonov, čo bola slušná 2-3 hodinová pádlovačka, a rohodne sa tam nenachádzali miesta ako toto. Nicméne úžasných miest na kempovanie bolo viac než dosť. Najhustejšia vec bola že sme celú dobu vobec netušili kde sme a kolko me mohli upádlovať. Z charakteru okolia sa to poznať nedalo. Tak trochu stres ktorý nás nútil hodne pádlovať. proste som nemal do poslednej chvíle ani páru či sme od konca kilometer alebo styridsať...Priemerne sme makali asi 6 hodín denne a to tak že proste v kuse zaberačka takého klibru, že nechápem prečo sa na mne stále neobjavii tie svaly ktoré som tam proste musel získať :) Ku koncu to bol neskutočný flat, ale aspoň to trochu tieklo.

Prvá známka civilizácie.. ako inak tažba dreva a rýchly návrat do reality.. Keď sme asi tri hodiny pred týmto miestom prestávali hrať hru kto tipne za kolkými zákrutami bude koniec, začínalo to byť s nami vážne.. Sami sme si to celé trochu zhoršili keď sme čakali koniec trochu skorej ako bol, keďže mal byť hneď pred vtokom do mora a teda dobre odhalitelný dopredu. A tak boli posledné kilometre fyzické utrpenie v kombinácií so zúfalstvom, že sme niekde v prdeli...

Take out. Keď som to videl bol som zrovna uprostred krízy, totálne v hajzlu, hladný, nasraný a nenávidel som tú rieku. Pak som málem brečel radostí a pocit to bol rozhodne silnejší ako po nejakom vodopáde.

Jedno obzretie späť do miest kde má príroda ešte stále hlavné slovo.

Už od začiatku som moc chcel rieku splaviť až do mora, čo bol opravdu kúsoček od take outu, ale logisticky to nevyšlo a ai by som neveril že tomu budem tak nesmierne rád.

Bol to jeden úžasný trip ktorého obrázky mi stále behajú pred očami a viem, že ešte dlho budú...

See ya