Ďalší víkend preč a tentokrát sedím už tretí deň v zvláštnom rozpoložení, plný dojmov snažiac sa niečo z toho posunúť ďalej, a nič... je toho nejak viac než obvykle a k tomu sú ešte fotky a slová úplne ničnehovoriace...
Tento trip bol úplne iný ako všetko doposial a niečo také som mal vysnívané veľmi dlho a tak akonáhle mi Charlie prezradil, že tu "v okolí" je rieka uprostred ničoho ktorá sa splavuje +- tri dni, vedel som že bude moja. Prudil som tu s tým všetkých naokolo už asi 2 mesiace ale jelikož ešte stále nieje ranná námraza nič nezvyčjné a do toho pořád chčije, chcalo, bude chcát tak z toho boli všetci úplne na mäkko...
Ale je pravda, jelikož sa jednalo o viacdňový trip, že blbé počasie mohlo celú akciu posunúť k tým na ktoré sa radšej nespomína.
Motu je myslím druhá najdlhšia rieka severného ostrova a nachádza sa v časti East Cape. Naším potrebám vyhovoval skoro celý tok a to niečo okolo 90km. Zvolili sme si tie priemerne tri dni na splav, nikto z nás sa nechcel uštvať :) V guidovi je hodnotenie III-IV, mno :) bolo tam hodne flatu..
Každopádne som s tešil jak malej, pretože to neni len obyčajná rieka :) Je to rieka na území nikoho. Proste po prvých piatich kilometroch končia pastviny, ktoré už samé o sebe znamenajú opustený svet a až do úplného konca neni nič, proste len divočina. Žiadna cesta, žiaden chodník, proste nič, len rieka obklopená tým tunajším typickým shit porastom -lesom, cez ktorý sa dá dostať tak maximálne s mačetou... No strašne ma lákalo niečo takéto, a keď sa to dalo spojiť s kajakovaním.. mno proste awesome. Pre mňa to bolo na celom tripe to najkrajšie a zasiahlo ma to hlboko, hodne hlboko. Hlbšie už zasahuje snáď len projektil ostrelovača US Army.. To, že sme si k tomu mohli užívať parádne pereje a nádhernú rieku mnoha tvárí bolo super, ale tentoraz pre mňa určite nie to podstatné.
Nakoniec sme utvorili len štorčlennú formáciu, čo mi osobne bolo príjemnejšie ako řešit veľkú kopu ľudí. 2x NZ a 1x USA a SVK. Greg, Sam a Fraser z Waiomingu s ktorým som tu už tiež čo to napádloval a zažil. Well, celé sa to začalo úplne skvelo už len predpoveďou počasia.. a hneď po príchode v noci na put in priamo u Motu falls sa dozvedám, že to nieje len hocijaký čúrek, ale že by mal ísť aj nejak zošmýkať. Však uvidíme ráno. Medzitým sme s Gregom dali asi 20 pív nech máme našporené, jelkož na boxík plechoviek už mi miesto v lodi fakt nezostalo. Ráno to bolo trošku pomalšie ale nakoniec sme si povedali, nejak bude aj keď vyrazíme neskôr, vyložili sme jednu loď a postupne všetci sme si urobili malú radosť a trochu naleštili projednou zas ego. Trochu strašil ten válec pred skokom a nutnosť z neho vymiesť nie najväčší vracák rovno nad hranou skoku aby pak človek neskákal niekam do prdele ale tam kam má. Nakoniec všetci na pohodu, dokonca ani ja som si to nedal dole hlavou, alebo zadkom napred ako som si to vysníval. Akurát hneď po dopade cítim strašný smrad a zastujem že to dole nebola len pena z vody ale leží tam aj krásne nafúknutá krava. rovno na vysadacom mieste... Mno a kdesi tam dostáva môj nápad, že si vodu neberiem žiadnu lebo budem piť rieku ako vždy na prdel... Ani flašku ma nenapadlo zobrať (tú s rumom nerátam). Mŕtvych zvierat bolo nakoniec viac než dosť všade po trase, ale jelikož je to Zéland, tak asi každých 200metrov bol nejaký potôčik, takže nakoniec pohoda.
Na rieku sme sa spustili okolo obeda, takže sme nahodili šialené tempo aby sme sa niekam pohli. prvý deň sa niesol v znamení ľahkej vody, ale to vôbec nevadilo, lebo sme mali celú dobu otvorené huby z úžasnej prírody. Inak pádlovanie s plnou loďou vecí je celkom slušnej hardcore. Těžký to je jako prase, mal som problém to odniesť asi 50 metrov.. stále to kamsi zatáča a rozbehnúť sa je nadľudský výkon, ale v perejách to šlo nad očakávanie.
Na našom prvom kempspote nebolo najmenej dreva a tak podla toho aj vyzerala večerná opekačka. Jedié čo som vobec nepochopil, že som bol jediný čo sebou vliekol liek v podobe litrového ruma, kluci nejak asi nemysleli, alebo proste neviem..
Takýchto to vodopádikov je tu na každý kilometer asi desať, ale stejne som sa dostatočne nevynadíval.
Takýchto to vodopádikov je tu na každý kilometer asi desať, ale stejne som sa dostatočne nevynadíval.
Rieka má mnoho tvári a o tom svedči aj to že začína na nejakých 12 kubíkoch a na konci sme si úživali zas pekných 100 a viac. Charakter a každú chvílu menil na nepoznanie.
Jediná perej ktorú sme museli oscoutovať, inak sa dalo krásne jazdiť na oči a uživať si pekelne dlhý river run. 
Náš druhý kemp bol ešte vymazlenejší než ten prvý, proste luxus naajväčší. Celkom sme mali Štastie lebo sme oba vybrali tesne pred vstupom do kaňonov, čo bola slušná 2-3 hodinová pádlovačka, a rohodne sa tam nenachádzali miesta ako toto. Nicméne úžasných miest na kempovanie bolo viac než dosť. Najhustejšia vec bola že sme celú dobu vobec netušili kde sme a kolko me mohli upádlovať. Z charakteru okolia sa to poznať nedalo. Tak trochu stres ktorý nás nútil hodne pádlovať. proste som nemal do poslednej chvíle ani páru či sme od konca kilometer alebo styridsať...Priemerne sme makali asi 6 hodín denne a to tak že proste v kuse zaberačka takého klibru, že nechápem prečo sa na mne stále neobjavii tie svaly ktoré som tam proste musel získať :) Ku koncu to bol neskutočný flat, ale aspoň to trochu tieklo.
Prvá známka civilizácie.. ako inak tažba dreva a rýchly návrat do reality.. Keď sme asi tri hodiny pred týmto miestom prestávali hrať hru kto tipne za kolkými zákrutami bude koniec, začínalo to byť s nami vážne.. Sami sme si to celé trochu zhoršili keď sme čakali koniec trochu skorej ako bol, keďže mal byť hneď pred vtokom do mora a teda dobre odhalitelný dopredu. A tak boli posledné kilometre fyzické utrpenie v kombinácií so zúfalstvom, že sme niekde v prdeli...
Take out. Keď som to videl bol som zrovna uprostred krízy, totálne v hajzlu, hladný, nasraný a nenávidel som tú rieku. Pak som málem brečel radostí a pocit to bol rozhodne silnejší ako po nejakom vodopáde.
Jedno obzretie späť do miest kde má príroda ešte stále hlavné slovo.
Už od začiatku som moc chcel rieku splaviť až do mora, čo bol opravdu kúsoček od take outu, ale logisticky to nevyšlo a ai by som neveril že tomu budem tak nesmierne rád.Bol to jeden úžasný trip ktorého obrázky mi stále behajú pred očami a viem, že ešte dlho budú...
See ya
