Volanie z divočiny

Haloo, haloo počujeme sa?  Okej, tak teda ďalšie novinky…

 

Zuza si našla nového vodcu. Prej má větší chobot :)

Elephant rocks boli v pohode, akurát zvierat už máme v poslednej dobe celkom dosť. Hlavne v aute... Docela sme si užili pár bezesných nocí s myškami. Najprv sme celú noc vyháňali 4 kusy z auta zatiaľ čo sa  ďalšie snažili dostať dovnútra.. fakt peklo hlavne šoférovať a čakať odkiaľ vyskočí ďalšia a v noci počúvať každé šuchnutie namiesto spánku. Aby toho nebolo málo tak sme už celkom ukludnení po pár dňoch objavili ďalšie dve... Zvládame to statočne a modlíme sa... zo stanu, zo všadiaľ sa to dá vyhnať, ale z obytného auta kde je milión možností na dobrú skrýšu je to skôr nemožné. Snáď už máme domov čistý a žiadna nám nebehá po posteli alebo nehnije niekde v blatníku...

 

Náladu sme si vylepšili v Oamaru, kde sa nám pošťastilo vidieť tučniakov a to hodne z blízka. Z profilu síce vyzerajú ako nájomní vrahovia ale inak je to úplne najrozkošnejšie zviera s parádnym štýlom a ešte parádnejšou hopkajúcou chôdzou.

 

Bohužiaľ hajzlíci, vychádzajú až k večeru na pláž a nesmie sa fotiť s bleskom inak sa zľaknú. takže sme fotili o 206 a podarilo sa nám vytriediť zo stovku aspoň tri takéto...

 Ani sme moc nedúfali, že ich uvidíme, ale to, že sa vyštverali asi 150 metrov vysoko priamo k vyhliadke na útesoch na pol metra od nás, to bola fakt pecka.

 

Burt Munro by sa asi  v hrobe obracal... Parádne kúsky nad ktorými sa každý motokár málem posere hneď vedľa rýľov, fúrikov, zváračiek a iného bordelu. Opravdu krásne a vzácne stroje jedného z najrýchlejších motorkárov na svete nadchnú každého, o to smutnejšie je, že sa ich niekomu podarilo implementovať do obchodu s náradím a domácimi potrebami..

Keď sme frčali okolo najvyššej hory Zélandu Mt.Cooka, (ten vpredu vľavo) tak nám celkom vyšlo počasie a nebol dôvod nezastaviť sa. I keď v týchto horách moc možností pre normálneho turistu neni, aspoň sme si vyšlapali na chatu, ktorú v roku 2003 otváral sám veľký sir Edmund Hillary, prvý pokoritel Everestu:) myslím, že ho tam vyniesli vrtuľníkom. Na tu chatu, nie na Everest :) I keď aj o tom či tam bol sa čo to popolemizovalo.

 

 

 

Klasika, predpoveď sunny and fine dopadla ako dopadla a viditeľnosť bola asi 25 metrov. No dve hodiny ležania na chate sa na koniec oplatili a čo to nám krásky v okolí odhalili.

 

 O to väčší zážitok bola cesta dole, keď sme pod oblačnosťou objavovali o čom sme predtým ani netušili. Parádny deň, ktorý sme zakončili už spomenutými myšami podruhé...

 

Na východe tých možností na pádlovanie moc nieje, tak som neváhal a na radu Charlieho zamieril do raftovej základne u rieky Rangitata. Super, super, všetko super, Lidi, krajina, rieka, počasie. Chalani boli tutoví a zobrali ma ako za svojho.

 

Rieka bola úžasná, v kaňone strašidelné veci. Všetci mali otvorené držky a čumeli...

 

...včetně mňa :)

 

Od Moeraki boulders sme toho moc nečakali, ale celkom sme sa vybláznili...

 ....trochu pomeditovali

 

a ponaťahovali staré kosti usedené z auta.

 

Sealovia to už je evergreen, je ich tu jak hoven. Skoro na každej pláži sa vyvaľujú  majú v paži. Asi najlenivejší tvor. Vrchol je, keď kvôli vám aspoň zdvihne hlavu.

 

Kopec reklamných pútačov ma dokopal trochu si medzi nim zakajakovať a môžem povedať, že tak dosraný nebývam ani na hodne divokej vode :) Ono sa to nezdá ale tie malé bobečky v pozadí na skale, keď pripluli, tak boli veľké skoro ako kajak a človek nevie či sa chcú hrať alebo žrať.  Boli ich tam stovky a keď ku mne 10 plávalo, chcel som aby priši bližšie, ale zároveň som pádloval preč. Oni tak pekne vyskakujú  z vody a keď to jeden spravil 2 metre odo mňa málem mi vybehlo... Ale paráda a asi naj super bolo keď sa proti mne zdvihla vysoká vlna a jeden sa objavil v pene a celú si ju zosurfoval, fakt si to vedia užívať.

Práve sedíme v trajekte a naša južná cesta sa skončila. Snáď bude tak dobre aj na severe.

Majte sa